16.01.2013 19:50
Čo je objatie?
Ak je úprimné, potom je aktom mieru a lásky, je demonštráciou túžby byť blízko, je to vedomé a dočasné porušenie našich prirodzených prekážok alebo osobného priestoru, ktorý všetci máme, a kde obvykle necháme vstúpiť len pár ľudí. Je to dôkaz lojálnosti a túžba emočnej istoty. Je to, ako keby sme sa chceli vrátiť späť do bezpečného a teplého lona matky, ktorá nás chráni od všetkého a všetkých, ktorí predstavujú pre nás možné nebezpečenstvo.
A ak sa bližšie pozrieme na situácie, kedy potrebujeme objatie : úprimné a relaxačné, ochranné a osviežujúce, omladzujúce a liečivé, oslobodzujúce a plné nádeje, vidíme, že v tých chvíľach samoty, smútku, bolesti, choroby, nebezpečenstva, sklamania, neistoty alebo iného, potrebujeme potvrdenie, že nech sa stane čokoľvek, bez ohľadu na to, ako a kedy sa to stane, nie sme sami, aby sme uniesli takú ťažkú váhu, nie sme sami v utrpení, nie sme sami, aby sme čelili tým negatívnym veciam a situáciám.
Navyše, aj vo chvíľach radosti, šťastia, lásky alebo úspechu potrebujeme objať tých, ktorých máme radi, chceme sa podeliť o tieto pozitívne veci - ale tieto objatia trvajú menej a sú len potvrdením nášho sebavedomia alebo sebadôvery.
V okamihoch, keď potrebujeme objatie, schováme sa v náručí toho kto nás objíma, ako by sme boli plod v tele matky, hľadajúc to teplo a bezpečie, a snáď by sme chceli v tom okamihu, aby to objatie bolo tak silné, že sa ledva nadýchneme, presne ako v lone matky.
V prípade, že naopak my cítime, že niekto potrebuje naše objatie, otvoríme naširoko ruky a skryjeme a ochránime priateľa či niekoho nám blízkeho. A veľmi silno stískame...tak, aby sme mu/jej dali pocit bezpečia a zároveň potvrdenie našej lojálnosti a nekonečného priateľstva.
Je vždy dobré mať priateľov, ktorí nás objímu týmto spôsobom, a ktorí sa nechajú objať rovnako. Nie je veľa ľudí v dnešnej dobe, ktorí chápu objatie ako základnú ľudskú potrebu, bez ktorej sa človek môže cítiť zle a trpieť.
Sú aj takí, ktorí nechcú, aby ich objímali a nechcú objímať ostatných. Je to, ako keby sa zriekli svojho pôvodu, skutočnosti, že aj oni sú ľudia a nie sú z kameňa.
Sú aj ľudia, ktorí trpia objatím, tento akt tak intímny a tak bezpodmienečný im totiž prináša bolestné spomienky, a preto títo ľudia sa vyhýbajú objatiam a iným formám fyzického kontaktu s ostatnými.
Ja som veľmi rada, že mám Skutočných priateľov, ktorí sa neboja objať a nechať sa objať. Pre mňa sú to veľmi vzácny ľudia.
Tak, čo je vlastne objatie?
Podľa mňa je to diskusia duší v gestách, bez prekladateľov alebo slovníkov, výrazom srdca - neobmedzeným, bezpodmienečným a bezúročným. Je to návrat k naším koreňom, k najstaršej spomienke na našu existenciu, na naše spolužitie s telom matky, keď dvaja boli jedným.