24.11.2013 13:13
Priatelia, nepriatelia a poďakovanie...
(Venované všetkým tým, ktorí ma poznajú)
Niekomu sa môže zdať divný tento nadpis, áno, uznávam, ale ja mám pocit, že tento nadpis je takto v poriadku.
Nemám veľa naozajstných priateľov, ale tí, ktorých mám, sú naj... na celom svete ...s niektorými sa vídame, s inými si píšeme. Existujú ľudia, veľmi blízki môjmu srdcu a môjmu spôsobu myslenia a uvažovania. A s tými mám vzťah tak silný, že nepotrebujeme slová - a zvyčajne roky potvrdzujú alebo vyvrátia toto porozumenie našich duší. Spája nás druh duševného lepidla, lepidla, ktoré funguje ako imaginárny transportér nálad a stavov mysle, aj keď sme často od seba stovky kilometrov.
Mám veľa známych...áno, niekoľkokrát sa stalo, že zo známeho/ej sa stal veľmi blízky priateľ a naopak, niekto, o kom som si myslela, že je priateľ, sa zmenil na známeho alebo neskôr ani na to – už sú to roky, čo nevídam niekoľko známych...zabudla som na tie falošné priateľstvá, aj na tie nie celkom úprimné (väčšina z nich boli priatelia a známi), ktoré sa so mnou ťahali od detstva alebo dospievania. Ale niektoré priateľstvá neboli tak starého dáta - na začiatku mojich štúdií v Benátkach sme boli veľká skupina priateľov a známych a vídali sme sa skoro každý deň - keď sme skončili školu, bolo po všetkom. Snáď chýbali hlbšie základy, možno niečo viac, niečo nedefinovateľné...
Čas mi dal všetky potrebné odpovede. Čas vždy odhalí všetky tajomstvá...
Samozrejme, že som tiež stratila niektoré dôležité priateľstvá - aspoň vtedy som myslela, že boli dôležité - a čas mi priniesol toto priateľstvo naspäť, alebo ma prinútil naveky zabudnúť na to priateľstvo a na tú osobu. Čas mi ukázal mnoho situácií z iného uhla pohľadu - mnohokrát z pohľadu triezveho a bez idealizácie konkrétneho vzťahu alebo priateľa/ky.
Nepriatelia existujú rovnako ako existujú priatelia - rozdiel je iba v tom, že často nepoznáme našich nepriateľov, alebo nevieme o nich dosť. Často to nie sú skutoční nepriatelia, ale iba forma antipatie. Niekedy vstúpi do týchto negatívnych vzťahov závisť alebo pocit viny, niekedy zase komplex menejcennosti. Môže sa stať, že sa človek cíti zranený alebo nepochopený, a preto nastanú rôzne nedorozumenia alebo si niekto urobí mylné závery.
Môžeme predstierať, že sa nič nestalo, môžeme sa hnevať na celý svet, môžeme sa pokúsiť pomstiť sa týmto ľuďom...
Verím - a to je to, čo ma život a moji ozajstní priatelia naučili - že venovanie príliš veľa myšlienok tým, ktorí si to nezaslúžia, bolí iba nás samých. Prečo by sme mali nosiť negatívne pocity k niekomu stále v hlave? Nie, je lepšie, ak ten "niekto" sa pre nás stane „nikto“ - alebo aspoň nikto dôležitý, takže už nie je potrebné venovať mu / im myšlienky …
...Nemali by sme obsadiť na dlhú dobu naše hlavy a naše myšlienky ľuďmi, ktorí nám ublížili alebo nám robia zle...ak im nemôžeme odpustiť, potom po prvotnom období otázok, odpovedí alebo aj hnevu, by bolo lepšie zmazať ich existenciu z našich vlastných myšlienok.
Dale Carnegie povedal:
"Keď nenávidíme svojich nepriateľov, dávame im moc nad nami: moc nad naším spánkom, našou chuťou do jedla, náším krvným tlakom, naším zdravím a naším šťastím. Naši nepriatelia by mohli tancovať radosťou, len keby vedeli, aké si robíme starosti, ako sa trápime, a stále na nich myslíme a nosíme si ich v sebe! Naša nenávisť im vôbec neubližuje, ale naša nenávisť obracia a mení naše vlastné dni a noci na jedno veľké peklo. "
Urobila som som si takú malú revíziu v živote...stretla som sa s mnohými dobrými a pozitívnymi ľuďmi, rovnako ako aj so zlými a negatívnymi ľuďmi, ktorí bežne hádžu ľuďom polená pod nohy; stretla som aj takých, pre ktorých bolo radosťou skomplikovať mi aspoň trochu život. Stopy ich existencie viem nájsť už od základnej školy až do súčasného obdobia môjho života. A chcela by som im niečo povedať – poslať im všetým jednu správu :
Ďakujem vám z hĺbky a vážne od srdca za všetky polená, ktoré ste mi nahádzali pod nohy, za všetky zlé slová, ohováranie, za všetky zlé činy, ktoré ste mi urobili...pretože len vďaka vám som sa dostala tam, kde som teraz, len vďaka vám som mala silu bojovať hlavne proti vašej, ale aj všeobecnej, hlúposti a idiotizmu.
Ďakujem vám, že existujete, zlí ľudia, vy: neúctiví, nečestní, zradcovia, klamári, vypočítavci a využívači...Vďaka vám všetkým som teraz silnejšia osoba s jasne definovanými prioritami, silným charakterom a najmä oceľovým chrbtom.
O to viac si vážim to víťazstvo nad vami.
A moje druhé obrovské Ďakujem, je venované mojej mame a mojim skutočným priateľom, tým, ktorí sú vždy so mnou v dobrom aj v zlom...
Nebudem menovať nikoho, pretože VY VIETE.... :-)